Prosinec 2012

Ako čas plynul

21. prosince 2012 v 3:55 | Simiere-chan |  Moje Blabotaninky^^
Ahojte:)

Viem, nechala som tento blog vyše roka zapadať prachom. To preto pretože som si uvedomila, alebo vsugerovala, že už nemám pre koho písať, pretože jediný človek, ktorý som si myslela že počúva sa vzdal tohto internetového sveta. A vzdala som sa ho aj ja. V podstate som ten posledný čas používala tento blog iba na filtrovanie svojich myšlienok a potrebovala som vedieť, že je tu niekto kto si ich prečíta. Ale postupom času som sa naučila veriť skôr reálnemu svetu a ľuďom v ňom. Zrazu sa všetko zmenilo. Okolo mňa bolo čím ďalej tím viac ľudí ktorý ma chceli počúvať a chceli aby som si vypočula ja ich. Chceli so mnou tráviť čas a zveriť sa. Neviem prečo ale zrazu mi všetci dôverovali.
Čas plynul a ja som vyrástla. Teraz keď sa obzerám späť uvedomujem si aká som bola maličká a aké nezmyselné problémy som mala a riešila. Občas je vtipné čítať si staré články. Platonické lásky a "veľké udalosti". Ale teraz, teraz je všetko iné.
A čo sa vlastne za ten čas stalo? Úspešne som odmaturovala a mala nádhernú stužkovú. Prežila som posledný rok na strednej, ktorý bol tým najkrajším. V tom som pochopila že mám okolo seba veľké množstvo ľudí ktorý mi dôverujú a ktorým môžem dôverovať aj ja. Ale to už bolo tak trochu neskoro pretože sa všetko skončili a my sme sa rozpadli a poodchádzali na vysoké. No všetkým tým ľuďom nikdy nezabudnem tie nádherné chvíle ktoré sme spolu prežili, nezabudnem im prebdené noci, dôverné rozhovory, spoločné slzy a hlavne im nezabudnem tiché objatia vtedy, keď som ich najviac potrebovala. Nikdy nezabudnem na ich tajomstvá a nikdy ich nebudem šíriť. Myslela som si, že ten rok bol mojim najlepším a už žiaden sa k tomu nebude ani blížiť. Ale potom, potom pišala vysoká. Neviem čím to je, nechodím práve na moju vysnívanú školu, ale možno sa mi z tejto už ani nechce odísť. A toho som sa obávala. A to je vec, pred ktorou som bola aj jedným kamarátom varovaná. Celý rok mi hovoril: "Nechoď tam, ja som spravil rovnakú chybu a už som nikdy neodišiel." A zrejme mal pravdu. Za štyri mesiac som spoznala veľa nových ľudí a zblížila sa s niektorými, ktorých som poznala už predtým. Odjakživa vládla medzi triedami A a B nejaká rivalita. Na strednej sa okrem toho všetko vrstvilo na vyššiu a nižšiu vrstvu a akosi neprichádzalo do úvahy aby sa niekto z vyššej vrstvy B bavil s niekým z nižšej vrstvy A. A teraz sú z takýchto dvoch dievčat skvelé kamarátky ktoré sa snažia si vo všetkých ohľadoch pomôcť. A taktiež je tu jeden chlapec zo základnej ktorého som nevidela celých osem rokov a zrazu sme spolužiaci, ktorý si veľmi dobre rozumejú a vždy sa majú o čom rozprávať. Občas tomuto svetu nerozumiem. A ešte tí noví ľudia, ktorý vám dôverujú, poznajú vás iba zopár mesiacov a aj tak vám povedia to, čo nepovedali takmer nikomu. Mám takéto niečo opustiť a skúsiť začať odznova? Čo keď mám tú druhú šancu, ale nie vždy musí byť druhá šanca lepšia ako tá prvá. Čo mám robiť? Mám ísť za svojim snom, zmeniť školu, ale začať úplne odznova v úplne inom štáte, alebo mám ostať šťastná tam, kde som a čakať ako sa veci vyvinú? Kde ma čaká lepšia budúcnosť?

Ako tak pozerám nezmenila som sa. Aj tak tu riešim iba svoje problémy, no toto už nie sú hlúpučké banálnosti ako kedysi. Ach možno mi aj tá časť života chýba.
No nič ospravedlňujem sa vám a prajem čo najviac pekných dní. Ak sa niekto dopracoval až sem budem vďačná ak mi povie svoj názor.
Papa :))